Liečebňa sv. Františka rešpektuje ochranu vašich údajov
Táto internetová stránka používa technológiu cookies. Bližšie informácie o súboroch cookies nájdete v sekcii webstránky Cookies. Je Vaším právom neudeliť súhlas s používaním súborov cookies alebo ich používanie zablokovať. V takom prípade sa môže stať, že bude pre Vás obmedzená alebo vylúčená úplná funkcionalita niektorých častí prehliadanej webovej stránky.
 

Liečebňa Sv. Františka

Aktivity

Rozhovor pre portál www.slovenský pacient.sk

Liečebňa Svätého Františka: Pred smrťou voláme na svoju matku

Len minimum pacientov, ktorí potrebujú paliatívnu starostlivosť, ju aj reálne dostane. Ide v nej o úľavu od bolesti, symptómov a stresu pri ťažkých chronických a nevyliečiteľných ochoreniach.

Svetový deň chorých sa každoročne slávi 11. februára (od roku 1992). Je venovaný nevyliečiteľne chorým ľuďom na celom svete. Tento rok nesie biblické posolstvo: „Očami som bol pre slepého a nohami pre chromého“ (Jób 29, 15).“

Liečebňa Svätého Františka má za sebou viac ako 70-ročnú tradíciu poskytovania zdravotnej starostlivosti v liečbe dlhodobo chorých ľudí v Bratislave. Oslovila som preto JUDr. Tomáša Kozovského, povereného vedením zariadenia.

Starostlivosť o chorých je životným poslaním. Dávate tam seba, svoje srdce?

Samozrejme. A nielen rehoľné sestry, ale aj civilní zamestnanci. Vedeli by si určite nájsť prácu niekde inde, za výhodnejší plat, ale nedá sa na to pozerať len cez peniaze. Nie všetci lekári sú v srdci rozhodnutí, že pôjdu týmto smerom. Budujú si možno kariéru v zmysle akademických titulov, prácou v prestížnej klinike, alebo na univerzitnej nemocnici. Niekam ich to začne ťahať. O našich pacientov sa treba tiež postarať medicínsky, a navyše im podať pomocnú ruku – či už ide o onkologického pacienta, seniora, alebo pacienta v terminálnom štádiu. Vieme dnes tak nastaviť liečbu, že ich stabilizujeme, a domov odchádzajú v zlepšenom zdravotnom stave. Máme aj pacientov, ktorí hlavne rehabilitujú – po operáciách, po cievnych mozgových príhodách, po úrazoch...

So svetom sa prevažne nelúčime doma, ako kedysi. Súviselo to – podľa vás – s medzigeneračným súžitím, so silnými vzťahmi, inou stravou, manuálnou prácou? Boli naši predkovia „prírodnejší“...?

Máme iný životný štýl. Rodiny sú generačne často vzdialené – a nie citovo, ale „kilometrovo“, „kontinentovo“. Ľudia žijú „civilizovanejšie“, sú však menej spolu. V minulosti nebola žiadna sieť sociálnych zariadení, ľudia zomierali pri svojich blízkych doma, a medicína nebola tam, kde je dnes. Pribúdajú pacienti nad 80 rokov a rodí sa menej detí, čím sa deje to, že sa nemá kto postarať, vystriedať v starostlivosti o starších v rodine. Na Slovensku, v čase zhoršenia zdravotného stavu ale stále platí, že príbuzní chcú byť so svojími blízkymi a sprevádzať ich, najmä po psychickej stránke. A keď sa im čas kráti, zhoršené rodinné vzťahy sa väčšinou vysporiadajú, urovnajú.

Narodenie a umieranie. Sú ľudia zmierení s tým, že odchádzajú, stoja pri nich ich blízki?

Uvedomujú si to, a chcú mať už „pokoj“. Ľudia na sklonku života tušia, kedy je čas ísť... Horšie je to s príbuznými – prehliadajú to, nechcú to vidieť, zmieriť sa s tým. Lekári informujú najskôr pacienta, až potom príbuzných. Pacient je prvý, a hovoria mu to s citom. Rodinu informujú v plnom rozsahu, reálne. Nedávajú im falošnú nádej. Rodiny sa spoľahnú na nás, že pacientom – ako sa len dá – skvalitníme život, že budú v čistom, nakŕmení, a nebudú trpieť... Potom príjmu ten odchod pokojnejšie, keď vedia, že je o nich dobre postarané. Plníme im, čo je v našich „rukách“.

Strach, viera, priania, spomienky na to, čo žili, alebo aj úvahy o tom, čo nežili. Zaznievajú od ľudí, ktorých život sa schyľuje ku koncu?

Áno. Pacienti žijú zo svojej minulosti, a častokrát sa vracajú do svojho detstva. Vychádza to z vnútorného psyché. Je u nás tiež možnosť duchovnej služby – prijímania, modlitby, pomazania. Vnímanie na smrteľnej posteli je úplne iné. Stáva sa, že pár hodín pred smrťou volajú na svoju matku. Ten pocit bezpečia, keď ich mama dojčila a držala v náručí – aj keď rokmi možno niekde zapadne – zostáva v človeku po celý život.

Ste známy bratislavský hospic. Je u vás lekár, sestra pri pacientoch 24 hodín denne? Ako je to s papiermi a peniazmi?

Zdravotný stav pacientov sa tu môže zmeniť z minúty na minútu, takže – áno, a je to nevyhnutné. Elektronický systém, napojený na sestry, máme obdobný ako v nemocnici. Sú tu dva okruhy papierovačiek, prvý – smerom k pacientovi. Snažíme sa ich čo najviac zjednodušiť, je to cca na jednu stranu, nič zložité... Ten druhý – sú papiere voči zdravotným poisťovniam. Práve teraz sa učíme novú komunikáciu so zdravotnými poisťovňami, nabieha sa na nový systém, na individuálne schvaľovanie. Súvisí to s reformami v zdravotníctve.

Pri našej liečebni pôsobí občianske združenie, ktoré podporuje činnosť našej liečebne. Bez neho a množstva drobných darcov, by sme nevedeli poskytovať tú starostlivosť, ktorú poskytujeme. Je smutné, a nedá mi nepovedať, že za rovnaké výkony dostávame výrazne nižšie platby od zdravotných poisťovní, napriek tomu, že naše služby sú kvalitnejšie. Neviem, prečo je to takto nastavené. Je to vec nákupu, voľná tvorba cien, vojna s veternými mlynmi? Od nás pacienti nechodia s dekubitmi, zanedbaní, dehydrovaní... Fungujeme cez viaczložkové financovanie – časť starostlivosti hradí poisťovňa, časť je možné pokryť z dôchodku pacienta, časť hradia príbuzní, a časť naše združenie. Máme základný cenník, a každá žiadosť je samostatne posudzovaná; je u nás posudková komisia – zasadá raz za týždeň. Pri nástupe má každý pacient rovnaké šance. Chceme tým odbúrať večnú tému – zvýhodňovanie, uprednostňovanie pacienta, ktorá rezonuje v slovenskom zdravotníctve.

Paliatívna starostlivosť. Čo všetko viete dnes zvládnuť, a kam už človek „nesiaha“?

Ide o starostlivosť o dlhodobo nevyliečiteľne chorých pacientov, kde nevieme vyliečiť, ale vieme chorobu – istým spôsobom – zvládať. Máme celostný (holistický) prístup k pacientom. Nesnažíme sa za každú cenu, ich život predlžovať, ale ani im ho neskracujeme. Nie vždy je to ľahké vidieť, posúdiť, rozhodujeme sa operatívne, aj konziliárne. Uľahčujeme im dýchanie, potláčame úzkosť, bolesť, zmierňujeme utrpenie. Umožňujeme im návštevy pri lôžku, aj mimo návštevných hodín. Vieme pacientom zabezpečiť pohyb na vzduchu aj s lôžkom, je to pre nich antidepresívum. Nechýba nám ani socioterapeut, ktorý sa pacientom – spolu s dobrovoľníkmi – venuje sólo, aj v skupine.

Chronické choroby vo vašej liečebni. Máte pacientov, ktorí sa z nich „dostali“?

S vekom skôr pribúdajú, a nie ubúdajú. Považujeme za úspech, že ich stabilizujeme. Chodia k nám pacienti s jasnou diagnózou, ale zhoršenou. My zaujmeme postoj, ako pacienta vrátime späť, aby sa mohol vrátiť domov. Ide najmä o chronické choroby srdca, pohybového aparátu, pľúcne choroby... Vieme mu upraviť lieky, zaradiť intenzívnu rehabilitáciu, predpísať iné pomôcky. Takmer každá veľká nemocnica má oddelenie dlhodobo chorých, väčšinou je ale stratové. A samostatné zariadenie, ako sme my, na Slovensku prakticky neexistuje.

Liečebný individuálny telocvik, nebolestivé techniky a chôdza v odľahčení. Môžu ich využiť aj pacienti zvonku?

Naše komplexne vybavené rehabilitácie sú pre hospitalizovaných pacientov, ale je tu priestor aj pre pacientov zvonku – sú pacienti, ktorí k nám dochádzajú na rehabilitácie ambulantne. Je tu možnosť aj plne platiaceho pobytu – vtedy sa nevyžaduje schválenie zdravotnou poisťovňou. Máme viaceré rehabilitačné pracovníčky, ktoré vedia pokryť nielen 8 hodinovú pracovnú dobu, ale aj dve smeny. Spomeniem náš unikátny rehabilitačný prístroj na odľahčenie chôdze ALTERG 1. Doslova umožňuje nacvičiť si balančný a stabilizačný výcvik stoja, chôdzu v odľahčení (až do 80 % hmotnosti). Zlepšuje kvalitu chôdze už po 5 opakovaniach. Využíva sa, napríklad, aj pri skleróze multiplex a Parkinsonovej chorobe – na zlepšenie pohybovej motoriky pacientov. Odporučenie vypisuje ich lekár – špecialista.

Zoznam

Liečebňa sv. Františka má zmluvný vzťah so všetkými zdravotnými poisťovňami.